Hlohovský zámok – pýcha šľachtického rodu Erdödyovcov, sa nachádza na hradnom kopci a je viditeľná zďaleka. A práve odtiaľ môžete vidieť na leopoldovskú pevnosť, ktorá je ďalším slovenským unikátom.
Okrem iného patrí k jedinej pevnosti, ktorá nebola dobytá zvonku, ale zvnútra, a to počas vzbury väzňov po novembrovej revolúcii pred 25 rokmi. Stavali ju v 17. storočí pod vedením vojenského inžiniera Ungara a má 6-cípy pôdorys. A práve o zaujímavostiach pevnosti v tejto časti seriálu hovorí regionálny historik a jazykovedec Juraj Hladký a dlhoročný riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a dnešný leopoldovský primátor Milan Gavorník.
Poklady – Leopoldovská pevnosť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Leopoldov bol dieťaťom histórie. Jeho vznik si vynútila neprehľadná a komplikovaná situácia v druhej polovici 17. storočia, ktorá si vyžiadala radikálne riešenie ochrany habsburského mocnárstva pred pustošiacimi Turkami. Novozámocká pevnosť ich náporu podľahla, a preto Leopold I. spolu s cisársko-kráľovskou radou rozhodol o stavbe novej pevnosti. Za jej miesto si vojenskí inžinieri zvolili ostrovček na močaristom teréne. Lokalitu na stavbu pevnosti cisár kúpil od hlohovských zemepánov.
Po päťročnej výstavbe (1665 – 1669) však pevnosť, ktorá bola svojho času najmodernejším a najobávanejším hradom strednej Európy, do bojov s Turkami už nezasiahla. Svoje opodstatnenie však našla počas protihabsburgských bojov. Neohrozilo ju ani jedno obliehanie, ani priamy úder. Dosvedčujú to v Európe ojedinelé nálezy mincí razených priamo v pevnosti. V polovici 19. storočia sa na ňu postupne zabúda, je v nej umiestnený generálny lazaret a vojenské sklady.
Novú funkciu získal Leopoldov hrad, ktorý dvakrát navštívil aj Jozef II., po prijatí Bachovho dekrétu v roku 1855. V tomto roku začal ako väzenský ústav písať svoje novodobé dejiny. Jedným z ich zlomových okamihov bol útek odsúdených a zavraždenie piatich príslušníkov ústavu v novembri 1991.
Väznica bola zriadená v roku 1856 pre tisíc trestancov, čím sa stala najväčšou v Uhorsku. Zo začiatku tu boli väznené aj ženy. Správu väznice prevzal Jakub Ševčík do roku 1858, keď správu prevzali milosrdné sestry sv. Vincenta z Garsternu z Rakúska. V roku 1862 sestričky opustili Leopoldov a starostlivosť trestancov sa rozdelila. Riaditeľom sa stal Ján Fekete, šatenie a zamestnávanie trestancov bolo vydané do árendy súkromníkom.
V neskoršom období boli trestanci zamestnávaní v dielňach ústavu (obuvníckej, krajčírskej, stolárskej, kolárskej), v práčovni, obálkárni, tlačiarni, pekárni, na vonkajších prácach a v ústavnej záhrade. Okrem ústavných dielní a pracovní trestanci pracovali aj u niektorých súkromných podnikateľov, ktorých dielne boli umiestnené v trestnici – nábytková firma, tkáčstvo, výroba kobercov a hračiek či kočíkov. V roku 1951 bol zrušený aj prechodný ústav pri väznici Leopoldov, ktorý existoval ako progresívny systém humanizácie väzenstva.
V šesťdesiatych rokoch nápravno-pracovné tábory a väznice prešli na jednostupňové riadenie pod správu nápravných zariadení v Prahe. Bola zavedená diferenciácia odsúdených výkonu trestu – I. až II. nápravnovýchovná skupina. V Leopoldove si odpykávali trest odsúdení zaradení do II. NVS. Od roku 1969 začala svoju činnosť vykonávať novovzniknutá Správa Zboru nápravnej výchovy SSR a v Leopoldove si trest odsedeli trestanci II. NVS. V rokoch 1970 – 1972 bolo v Leopoldove školské stredisko vzdelávania príslušníkov strážnej služby. V roku 1973 sa pri zdravotníckom oddelení NVÚ Leopoldov zriadilo stredisko výkonu protialkoholickej liečby odsúdených počas výkonu trestu odňatia slobody. Jedna z veľkých prestavieb ústavu sa uskutočnila v roku 1975.
Po zmenách v roku 1989 prešiel ústav náročnou cestou. Neboli to iba vzbury väzňov a následné zničenie značnej časti objektovej sústavy ústavu, či tragédia, ktorá sa odohrala v ústave v roku 1991. Uznesením SNR z roku 1990 bol ústav ako neperspektívny odsúdený na zánik. Toto uznesie však parlament v roku 1993 zrušil. V ústave bol zriadený športový areál a bola dobudovaná bezpečnostná technika. V roku 1995 po návšteve komisie rady Európy CPT bolo vybudované oddelenie liečebnovýchovnej starostlivosti.
Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa zmietalo i slovenské väzenstvo v mnohých problémoch. Ústavmi sa prehnala vlna nepokojov, ktorá postihla i Leopoldov. 6. 1. 1990 po demonštrácii sily a odbornej techniky bola zvládnutá prvá vzbura odsúdených. Tenzia sprevádzaná spoločenské zmeny však nemohla byť v podmienkach väzenstva dostatočne ventilovaná, a tak došlo aj k ďalšej vzbure. 1.3.1990 sa 217 odsúdených zabarikádovalo v ubytovacích priestoroch III. a IV. oddielu, odmietlo poslušnosť a vyhlásilo hladovku. Jednou z ich hlavných požiadaviek bolo zrušenie paragrafu 41 trestného zákona – recidívy a bezpodmienečná návšteva prezidenta SR. Vzbura bola potlačená, no aj tak došlo k značným materiálnym škodám.
23. novembra 1991 bolo v Leopoldovskej väznici zavraždených päť mužov: František Sloboda, Milan Černý, Milan Galbavý, Igor Jošt a Marián Zener. Vraždám predchádzala vzbura, ktorá vypukla v marci 1990. V tom čase si tu tresty odpykávalo vyše tisíc väzňov, mnohí za vraždy, lúpeže a znásilnenia. Týchto väzňov sa netýkala amnestia, ktorú udelil prezident Václav Havel, preto si slobodu chceli vynútiť násilím. Vzbura väzňov ozbrojených železnými tyčami, zápalnými fľašami, nožmi a žiletkami bola nakoniec potlačená. Vyžiadala si však jedného mŕtveho a 29 zranených spomedzi vzbúrencov a jedného ťažko a 10 ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek. Túto tragédiu dnes v areáli väznice pripomína pamätná tabuľa (na fotografii).
Galéria
