Cintoríny na celom Slovensku sa v týchto dňoch zaplnili kvetmi a sviečkami. Inak to nie je ani v urnovom háji prvého slovenského Krematória v bratislavskom Lamači. Slúži ako miesto poslednej rozlúčky a odpočinku 50 rokov. Ľudia ho navštevujú v hlbokom smútku, vtedy si veľmi nevšímajú okolie. Neobdivujú architektúru, ani nevnímajú krásu okolitej prírody a symbiózu stavby a prostredia okolo. Kniha Na konci cesty približuje príbeh unikátneho objektu a jeho autora, architekta Ferdinanda Milučkého. Martin Jurčo sa však zaujímal o prírodu. Fotografka Olja Triaška Stefanović je Srbka, a navštevovala okolie krematória celý rok – a fotografovala. Oslovil ju Martin Jurčo.
Bratislavské krematórium a jeho okolie I. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Mesto a predsa les. Aj taká je príroda v Lamači okolo prvého slovenského krematória. Unikátna a európsky oceňovaná stavba bola postavená pred 50 rokmi. Pri jeho výstavbe bola vybratá unikátna lokalita. Je akoby návratom človeka do prírody po odchode na večnosť. Potvrdilo sa to aj architektovi Matúšovi Dullovi, ktorý písal nielen o stavbe architekta Ferdinanda Milučkého, ale aj kontexte tejto stavby v prírode. Martin Jurčo sa Matúša Dullu opýtal aj na to – akou zhodou spoločenských náhod vzniklo toto dielo práve v roku 1968.
Bratislavské krematórium a jeho okolie II. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Na konci cesty. Tak sa volá kniha architekta Matúša Dullu o unikátnej stavbe prvého slovenského krematória – toho bratislavského. Fotografiami stavby i prírody ich svojím pohľadom obohatila srbská autorka Olja Triaška Stefanović.
