Naša rozhlasová rodina sa lúči s kolegyňou, dlhoročnou rozhlasovou redaktorkou Katarínou Kacerovou.
Opustila nás náhle v piatok 2. januára vo veku 55 rokov. Pripravovala najmä vzdelávacie relácie, jazykové kurzy a približovala mnohé odborné témy prístupným jazykom. Katarína Kacerová za svoju prácu dostala niekoľko cien - spomeňme cenu novinársku cenu UNICEF alebo cenu Slovenskej akadémie vied za popularizáciu vedy.
Katarína Kacerová (*24. 11. 1959 Bratislava †2. 1. 2015 tamže) sa narodila v rodine JUDr. Júliusa Farkaša a Oľgy rod. Bartiškovej. Otec Július Farkaš celý svoj život zasvätil práci v Slovenskom rozhlase. Pracoval v detskej redakcii a v redakcii regionálneho vysielania.
Po absolvovaní Základnej školy na Vazovovej ulici v Bratislave Katarína Kacerová absolvovala gymnázium v rokoch 1975-79. V rokoch 1979-83 študovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor Teória kultúry. Prvým pracoviskom Kataríny Kacerovej bol Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda v Bratislave, kde pôsobila v oblasti spoločenských vied až do roku 1985. Potom na dva roky odišla pracovať do bratislavskej filiálky Matice slovenskej v oblasti propagácie podujatí. Už v tomto čase spolupracovala s bratislavským rozhlasom. Natrvalo prišla do Československého rozhlasu v Bratislave 1. januára 1987 a interne tu pôsobila až do 28. februára 2009 (externe spolupracovala až do smrti, viacero premiér jej relácií sa vysielalo počas vianočných a novoročných sviatkov 2014/15).
V rozhlase najdlhšie pracovala v Odbornej reakcii vzdelávania a publicistiky pre deti. Pripravovala vzdelávacie relácie pre mládež, viedla jazykové kurzy, pripravovala programové tituly zamerané na aktuálne spoločenské témy, ekológiu, ochranu prírody. Neskôr sa Katarína Kacerová zamerala na popularizáciu vedy a jej pretransformovanie poslucháčom v zrozumiteľnom jazyku. Jej relácia Solárium mala niekoľko stoviek vydaní a Katarína Kacerová sa v nej cítila ako ryba vo vode.
Katarína Kacerová od detstva aj spievala. Napokon sa stala aktívnou malou speváčkou v Detskom zbore Čs. rozhlasu v Bratislave. Objavila sa už v roku 1970 na Bratislavskej lýre v piesni Pavla Hammela Biely anjel ako jedna zo speváčok sprevádzajúceho detského zboru. O dva roky na to na Bratislavskej lýre 1972 už spievala ako malá sólistka ešte ako Katka Farkašová v duete s českým spevákom Rudolfom Cortésom. Pieseň Maliarka napísali Ján Melkovič a Jana Melichárková. Obe piesne vyšli aj na gramofónových platniach.
Z veľkého množstva cien pre Katarínu Kacerovú - či už v rozhlasovej žatve alebo v ďalších súťažiach - spomeňme cenu UNICEF z roku 2000 za reláciu Bocian to má ťažké. V roku 2008 získala ocenenie Cena Slovenskej akadémie vied za popularizáciu vedy. Okrem toho dostala mnoho cien v Rozhlasovej žatve a v iných súťažiach a rozhlasových prehliadkach.
V posledných rokoch pôsobila Katarína Kacerová ako externá spolupracovníčka Slovenského rozhlasu, no stále pracovala na svojich témach. Spoločnú kanceláriu zdieľala s kolegyňou Ivetou Pospíšilovou. „Používali sme ten istý počítač, sedávali na tej istej stoličke. Rok a pol sme sa tu striedali i stretávali. Posledné slovo, ktoré mi Katka poslala, ale prišlo elektronicky. Vďaka patrila k jej komunikácii s kolegami denne. Za akúkoľvek samozrejmú maličkosť. Introvertná a slušná. Milá, subtílna svetlovláska. S úsmevom v občas trochu smutných očiach. Obdivovala som jej schopnosť veľmi zrozumiteľne a príťažlivo sprístupniť často aj ťažšie vedecké témy. To chcelo precíznu prípravu a ľahkosť spracovania súčasne. Myslím, že Katka nič nenechávala na náhodu. Pritom bola dobrou poslucháčkou, neraz sme sa porozprávali aj súkromne a nešetrila ani vtipnými postrehmi. Počítač a stolička už budú pre Katku stále voľné. Kedykoľvek si z večnosti spomenie," zaspomínala si na svoju kolegyňu Iveta Pospíšilová. Jej kolegyňa Ľuba Šajdová patrila k najbližším spolupracovníčkam Kataríny Kacerovej už od jej nástupu do rozhlasu v roku 1987. „Tento vzácny človek, táto krehká duša, ktorá dokázala do pár slov objať celú galaxiu, aj so svojím vnútorným vesmírom, mi viac ako dvadsať rokov bola nanajvýš blízkym človekom. Od prvého dňa, ako Katka Kacerová nastúpila do Slovenského rozhlasu, stala sa mojou príjemnou a ohľaduplnou spolusediacou, neuveriteľne bystrou a tvorivou kolegyňou a mala som tú česť, že aj empatickou priateľkou. Bola obdivuhodne talentovaná, inteligentná, vzdelaná a sčítaná - a ak som jej v čase nástupu do rozhlasu aj čosi poradila, veľmi rýchlo som sa zase ja inšpirovala jej prácou, jej originálnymi nápadmi, tvorivými postupmi. Katka milovala prírodu, milovala zvieratká a za najnebezpečnejšiu šelmu na zemeguli považovala človeka. Bola to príjemná, krehká osôbka, ktorá mala rada všetkých okolo seba a oni jej to vracali rovnakým vzťahom. Kolegovia i kolegyne, technici, šoféri, ale aj vedci, s ktorými roky spolupracovala a samozrejme poslucháči... Napokon môžem len povedať, že Katka patrila medzi vymierajúce druhy človeka. Už teraz nám chýba a bude chýbať," dodala Ľuba Šajdová.
Na rozlúčku s Katarínou Kacerovou
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
