Ak si pamätáte atmosféru 60. rokov v bratislavskej Tatra revue, isto vám v pamäti utkvel sympatický zavalitý pán, ktorý rád spieval veselé pesničky.
Spevák Ivan Stanislav. Menej z nás však vedelo, že má vzťah k hispanistike a pochádza z významnej rodiny jazykovedca profesora Jána Stanislava. Neskôr bol Ivan Stanislav redaktorom bratislavského Večerníka. Pred viac ako 40 rokmi zakladal štátne hudobné vydavateľstvo, ktoré bolo neskôr tak úspešné, že v ňom nakrúcali filmovú hudbu aj zahraničné filmové štáby zo Západu. Manželka Ivana Stanislava Beáta a jeho dcéra Denisa napísali knihu, kde hovoria nielen o rodinnom prostredí, ale aj o životných peripetiách. A čo stálo na začiatku? A čo stálo na začiatku? Aj na to sa pýtal Martin Jurčo. Hovorí manželka Ivana Stanislava Beáta Stanislavová.
Spomienky na speváka a manažéra hudobnej kultúry Ivana Stanislava - 1. časť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
V dnešnej rubrike „O nás“ hovoríme o Ivanovi Stanislavovi. Dvadsať rokov budoval štátne hudobné vydavateľstvo, ktoré patrilo v polovici 80. rokov k najmodernejším v celej Európe. Pri príležitosti 10.výročia úmrtia Ivana Stanislava aj prostredníctvom knihy spomína jeho manželka a dcéra. Zákulisie tvorivých aktivít Ivana Stanislava poznáme aj z jeho dvoch knižiek – v prvej Život v slove spomína na svojho otca, jazykovedca Jána Stanislava. V druhej, Šoubiznis má rande v Cannes, píše o zákulisí hudobných veľtrhov. V tejto knihe sa vracia aj k interpretom, ktorých ako riaditeľ festivalového výboru Bratislavskej lýry pozýval do Bratislavy. Viac nám povie Martin Jurčo. Najprv však hlas Ivana Stanislava z rozhlasového archívu.
Spomienky na speváka a manažéra hudobnej kultúry Ivana Stanislava - 2. časť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Ivan Stanislav (* 29. september 1939 Bratislava – † 4. marec 2003 Bratislava) sa narodil v rodine významného slovenského jazykovedca, slavistu Jána Stanislava. Logicky sa preto rozhodol študovať filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (jeho doménou bola hispanistika). Niekoľko sezón pôsobil aj ako redaktor bratislavského Večerníka. V tomto období sa kultúrne oddelenie tohto bratislavského týždenníka stalo významnou platformou reflexie živej kultúry na Slovensku. Dodnes sa pri spracúvaní monografií orchestrov, interpretov či javov v slovenskej kultúre významne využívajú práve informácie uverejnené v niekdajšom Večerníku. V tomto období bol Ivan Stanislav, okrem redaktorskej práce, známy aj ako príležitostný spevák v rôznych zoskupeniach, a ako interpret mal za sebou v bratislavskom rozhlase viac ako dve desiatky štúdiových nahrávok. Sú to predovšetkým slovenské evergreeny, skladby autorov swingovej generácie slovenskej populárnej hudby alebo prevzaté skladby z juhoslovanského repertoára (zo slovenských najmä dusíkovské skladby, s jednou z nich – Marínou – sa predstavil aj v deväťdesiatych rokoch v Krajíčkovej televíznej relácii Repete). Od začiatku 60. rokov minulého storočia spieval Ivan Stanislav napríklad s Orchestrom Gustáva Offermanna, známym telesom najmä v západných krajinách Európy. Predstavil sa aj v televízii (v TV relácii Malá televízna hitparáda bola v roku 1970 úspešná jeho nahrávka Belinda) a na doskách legendárneho divadla Tatra-revue.
V januári 1971 vzniklo prvé slovenské hudobné vydavateľstvo OPUS a Ivan Stanislav sa na 19 rokov stal jeho riaditeľom. Aj keď toto obdobie bolo poznačené silnejúcimi normalizačnými tlakmi, vydavateľskú politiku inštitúcie to výraznejšie nepoznačilo. Potvrdzujú to aj spomienky niektorých predstaviteľov populárnej hudby v memoárových dielach (napr. spomienky artrockového hudobníka Mariána Vargu na vtedajšieho ministra kultúry SSR Miroslava Válka), podľa ktorých sa vždy našiel spôsob, akým nahrávku zrealizovať. Slovenská hudobná kultúra vznikom štátneho hudobného vydavateľstva dostala svoju národnú tvár. Hneď v prvých piatich rokoch existencie vydavateľstva stihli zaznamenať a vydať desiatky významných diel – od základných dielo ako Suchoňovej Krútňavy, cez aktivity Slovenskej filharmónie a Slovenského komorného orchestra, cez nahrávky Dariny Laščiakovej a Berkyho-Mrenicu až po poéziu a skladby skupiny Prúdy, Collegium Musicum, Evy Kostolányiovej, Jany Kocianovej, Karola Duchoňa a ďalších. V neskoršom období ponúkol realizáciu nahrávok aj niektorým mladým rockovým skupinám (napr. skupine Tublatanka). Na dlhé roky sa stalo vydavateľstvo značkou, ktorá sprevádzala Slovensko v zahraničí, ale aj doma – napríklad na Bratislavskej lýre, Bratislavských hudobných slávnostiach, či Východnej. Napriek trvalému komerčnému záujmu o populárnu hudbu sa vďaka prezieravej vydavateľskej politike Ivana Stanislava podarilo na prvé priečky záujmu dostať tzv. vážnu a ľudovú hudbu. Význam myšlienky zaznamenávania a vydávania slovenskej hudobnej a slovenskej kultúry vyvrcholil v roku 1985 vybudovaním komplexného prevádzkového centra vydavateľstva na Mlynských nivách v Bratislave podľa návrhu architekta Dušana Mitterpacha. Súčasťou centra boli unikátne digitálne štúdiá so špeciálnou protihlukovou ochranou, každé z nich určené pre iný hudobný žáner. V tom čase patrili medzi najmodernejšie v Európe, aj preto oň (okrem obligátnych interpretov zo strednej a východnej Európy) prejavili záujem aj hudobníci zo západnej Európy a USA. Žiaľ, privatizáciou sa všetko skončilo a dnes sú tieto štúdiá i celá budova minulosťou.
Ivan Stanislav bol v rokoch 1998 – 1999 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Chorvátsku. Zákulisie jeho tvorivých aktivít poznáme aj z jeho dvoch knižiek – v prvej Život v slove spomína na svojho otca, jazykovedca Jána Stanislava, a v druhej, Šoubiznis má rande v Cannes, píše o zákulisí hudobných veľtrhov v Cannes. V tejto knihe sa vracia aj k interpretom, ktorých ako riaditeľ festivalového výboru Bratislavskej lýry (na tomto poste pôsobil v rokoch 1972 –1974) pozýval do Bratislavy.
