Máme to zaužívané z domu, z našich tradícií. Hlavne v kresťanskom prostredí platilo, že na Vianoce nemá byť nikto sám. Ak sa tak stalo, väčšinou sme takého človeka považovali za čudáka, ľutovali ho, ale vôbec sme nebrali do úvahy, že človek môže aj túžiť byť sám. Áno, aj v čase najkrajších sviatkov roka. Nie je takýchto ľudí málo ani v našom hlavnom meste, hoci nie je jednoduché nadviazať s nimi rozhovor práve na túto citlivú tému. Hana Michalčíková sa o to pokúsila.
Na Štedrý deň (ne)dobrovoľne sám so sebou I. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači. O tom , že sú Vianoce, vedia ľudia podľa vôní, farieb, ligotavých ozdôb, vianočných melódií, kopy krásnych zabalených darčekov, metajúcich sa kaprov vo vrecúškach, z vôní na vianočných trhoch i v domácnostiach. Aj z toho, že sa po rokoch opäť stretneme v rodine a zaželáme si „Šťastné a veselé“. Teda väčšina. Ešte stále bude medzi nami aj dosť takých, ktorí sviatky budú prežívať osamote a deň, akým je aj ten dnešný, budú považovať za jeden z dní končiaceho sa roka. Hana Michalčíková sa aj ďalej o Vianociach rozpráva s Bratislavčanom Ondrejom.
Na Štedrý deň (ne)dobrovoľne sám so sebou II.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Bratislavčan Ondrej Vianoce nijako zvlášť neprežíva. Sú to podľa neho dni, ako iné v roku. Darčeky nekupuje, lebo nemá komu, ani ich nedostáva, lebo priateľov nemá. Ak mu niekto urobí radosť, tak sú to jeho dobrí známi, ktorých sa za desaťročia našlo dosť. Neľutuje sa, ani nič neplánuje, tvrdí, že čo prísť má, príde. A medzi čakaním bude čítať a meditovať o tom, čo čítal. A možno len trochu so smútkom v srdci prizná, že keby mal ženu a deti, žilo by sa mu lepšie.
