30. 1. 2014 o 21:05 – 22:00, repríza v sobotu 1. 2. 2014 v čase 4:00 – 5:00 hod.
Prijmite pozvanie počúvať necelú hodinku orchestrálnych melódií z rôznych období od 60. po 90. roky v podaní slovenských a českých orchestrov. Zo stoviek orchestrálnych melódií z rozhlasového a televízneho archívu vyberáme skladby na príjemné počúvanie, a aj temperamentné skladby ovplyvnené swingom či niektorým z džezových prúdov. Melódie slovenských, českých i svetových autorov v mnohých úpravách uvádzame s informáciami o skladateľoch, sólistoch, aranžéroch i dirigentoch. Ak by ste si chceli vypočuť vašu obľúbenú orchestrálnu skladbu, napíšte nám (jurco@rozhlas.sk) a my ju skúsime pohľadať v našej fonotéke a uviesť v jednej z ďalších relácií. Na stretnutie sa teší autor relácie Martin Jurčo.
V 5. vydaní relácie odvysielanej 30. januára 2014 o 21:05 (repríza 1. februára o 4. hodine) vám ponúkneme tieto skladby:
Lalo Schifrin: Mačka
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Ivan Horváth
Juraj Lehotský – trúbka, Ladislav Baránek – altsaxofón
nahr.: 7.12.1966
Dimitrij Tiomkin: Melódia z filmu Rio Bravo
Tanečný orchester Siloša Pohanku
Siloš Pohanka – sólo trúbka
nahr. 1.3.1967
Miroslav Boháč: Siesta
Antonín Frkal – altsaxofón
Tanečný orchester Siloša Pohanku
nahr. 10.3.1967
Ľudovít Janko: Hra, arr. František Hergott
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Vieroslav Matušík
nahr. 25.2.1988
Ali Brezovský: Srdce
Orchestr Studio Brno
nahr. 13.8.1987
Pavol Zelenay: Leto a láska
Zbor Jozefa Chorváta
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Vieroslav Matušík
nahr. 20.7.1979
Ali Brezovský: Monológ pre tenorsaxofón
Big Band Radio Bratislava
nahr. 9.2.1989
Karol Elbert: Na strunách srdca
Stanislav Ščepán – akustická gitara
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Vieroslav Matušík
nahr. 23.5.1984
Ján Lehotský: Pár holubíc, arr. Alojz Bouda
Vokálna skupina Jezinky
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Vieroslav Matušík
nahr. 25.9.1975
W. Sharpe – R. Odell: Rád kráčam (Street Walking)
Vokálna skupina Trend
Dušan Húščava – saxofón
VV-systém Vlada Valoviča
nahr. 19.3.1984
Juraj Velčovský: Noc bez snov, arr. Stipica Kalogjera
Spieva miešaný zbor
Hrá štúdiový orchester Stipicu Kalogjeru
nahr. 26.4.1979
Ali Brezovský: Neponáhľam sa
Tanečný orchester Československého rozhlasu v Bratislave diriguje Vladimír Valovič
nahr. 16.12.1993
Bohumil Trnečka: Prales – Bossa nova
Miloš Jurkovič – flauta, Ivan Bolcek – trúbka
Tanečný orchester Siloša Pohanku
nahr. 20.4.1965
V dnešnej relácii si piesňou Na strunách srdca predstavíme aj tvorbu hudobného skladateľa Karola Elberta (na obr.).
Karol Elbert sa narodil 16. decembra 1911 v Trnave. Už od malička mal hudobné nadanie a zaujal ho najmä klavír. Trnavské kultúrne prostredie a najmä hudobný život ho ovplyvnil natoľko, že sa zaujímal o rôzne hudobné žánre. Zaujímala ho opereta, ale aj opera a najmä v neskoršom období sa stali všeobecne známe najmä jeho skladby z oblasti malých hudobných foriem, skladal najmä populárne pesničky a tituly pre dychový orchester.
Za 86 rokov života (zomrel v novembri 1997 v Bratislave) napísal a nahral niekoľko stoviek skladieb. O tom, že boli známe a populárne, svedčí aj fakt, že mnohé z nich boli nahraté v mnohých verziách a sú známe dodnes. Karol Elbert počas svojho života poskytol množstvo rozhovorov, pre noviny, rozhlasové vysielanie a televíziu. A v mnohých z nich sa dotkol aj rodnej Trnavy. V rozhlasovom rozhovore v roku 1966 v relácii Vitajte v štúdiu hovoril o tom, aké bolo jeho rodinné prostredie. „Mamička veľmi pekne spievala, mala krásny soprán, žiaľ musela byť operovaná na hlasivky, a tak celkom stratila hlas. A tak ja som mal byť pokračovateľom hudobnej tradície v rodine. Učil som sa na klavír, veľmi skoro som vedel zahrať skladby, ktoré som predtým počul. Bolo to tak napríklad pri priamom rozhlasovom prenose z Viedne.“ Karol Elbert sa za krátky čas stal známym ako mimoriadne nadaný hudobník a klavír ho sprevádzal do posledných chvíľ života.
Ešte predtým, než Karol Elbert pôsobil ako hudobník v divadlách v Opave či v Košiciach a vyštudoval Hudobnú a dramatickú akadémiu, dostal odporúčanie od majstra Trnavského, aby začal študovať. A ako spomínal v roku 1986, jeho učiteľ prišiel priamo za ním. „Pod naším trnavským bytom bývala sestra Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorú chodil pravidelne navštevovať. Raz, práve som cvičil Rachmaninovo Prelúdium, zazvonil pri našich dverách a povedal rodičom: Dajte chlapca študovať hudbu, má veľké nadanie. Sám som potom, práve som skončil meštianku, išiel za Alexandrom Moyzesom a požiadal ho, či by ma nevzal do svojej triedy na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. Bolo to v roku 1930. Profesor Moyzes ma preskúšal tak, že hral na klavíri, no ja som nesmel vidieť klávesnicu. Uhádol som každý tón, a bolo rozhodnuté. Dochádzal som do Bratislavy trikrát do týždňa a na cvičenie som mal denne dve-tri hodiny, lebo som musel otcovi pomáhať v papiernictve. Bol by ma rád videl v obchode ako svojho nástupcu. Tejto myšlienke som však bol veľmi vzdialený.“
V archíve sme našli aj jeden z posledných rozhovorov Karola Elberta. V ňom tiež spomína Trnavu a svoje sladké hudobnícke začiatky: „Pamätám si, ako bratislavská opera hosťovala v dvadsiatych rokoch v Trnave. Mal som pätnásť-šestnásť rokov, nevynechal som ani jediné predstavenie. Niektorú z opier dirigoval aj Oskar Nedbal, prvý riaditeľ Slovenského národného divadla. Mal som obrovské zážitky. Vžil som sa do hudobnosti deja, dokonca sa mi stalo, že som po predstavení prišiel domov, sadol som si ku klavíru a čo mi zostalo z opery v ušiach, pobrnkával som si na klavíri. Do Trnavy chodila i Novákova operetná spoločnosť. Zaujímala ma i ľahká hudba. Ako chlapec som postával pred kaviarňou a počúval som tanečnú hudbu. Neskôr ako klavirista som pôsobil v revuálnych podnikoch, kaviarňach. V Bratislave v Parku, v Tatre...“
Aj keď život Karola Elberta bol zasvätený hudbe, nebol vždy jednoduchý. Napríklad v čase fašistického slovenského štátu bol rasovo prenasledovaný a začas bol aj v koncentračnom tábore. Neskôr hral v Žiline, Bánovciach nad Bebravou či Banskej Bystrici. Nútené hranie v kaviarňach a lokáloch ho nepriamo prinútilo komponovať aj tanečné skladby, aj keď verejne prezentovať ich mohol až po roku 1945. Systematickejšie sa im začal venovať až po druhej svetovej vojne. A práve vďaka jeho vkladu do populárnej a dychovej hudby sa stal známy dodnes. Od roku 1948 bol dirigentom bratislavskej Novej scény a o štyri roky neskôr sa na dvadsaťpäť rokov stal redaktorom, lektorom a dramaturgom redakcie malých hudobných foriem bratislavského štúdia Československého rozhlasu. Na starosti mal napríklad aj dramaturgiu Tanečného orchestra Československého rozhlasu v Bratislave (fungoval od roku 1961 do roku 1993). Vďaka tomu mohol pomôcť aj mladých autorom pri nahrávaní ich skladieb. Za niekoľko desiatok rokov aktívnej skladateľskej činnosti napísal napríklad dve operety (Dovidenia, láska, Z prístavu do prístavu), mnoho scénických hudieb k inscenáciám a niekoľko tanečných suít. Dodnes je známy celý rad Elbertových skladieb – spomeňme piesne Epizóda, Bol krásny deň, Do zajtra čakaj, Maličká slzička, Pohárik vínka, Očarená bývam a mnoho ďalších, ktoré spievali interpreti staršej i strednej generácie. Karol Elbert sa popri Gejzovi Dusíkovi, Andrejovi Lieskovskom a Dušanovi Pálkovi zaraďuje medzi najviac hraných autorov slovenských evergreenov. Najčastejšie spolupracoval s libretistami a textármi Jarkom Elenom, Otom Kaušitzom, Vítom Ilekom, neskôr Katarínou Hudecovou, Alojzom Čobejom, Tiborom Grűnnerom, ale aj Tomášom Janovicom. Jeho piesne spievali interpreti mnohých generácií – od Jozefa Kuchára, cez Melániu Olláryovú a Gabrielu Hermelyovú, až po Janu Kocianovú, Evu Kostolányiovú a Evu Biháryovú. Karolovi Elbertovi nechýbal nikdy úsmev na tvári, o čom svedčí nespočetný rad jeho rozhlasových rozhovorov.
